O nás

Takto to začalo.

Chlapi nahnali ovce do chodbičky. Jeden ich podával kus po kuse strihačom, jeden odnášal ostrihané rúna do žochov - obrovských vriec. Do každého, keď sa to natlačilo, sa zmestilo aj dvesto kíl. Strihači, chlapci z Lendaku, žartovali, podpichovali našich chlapcov a každá ich veta bola zakončená smiechom celého osadenstva. Práca bola hotová raz – dva. Ich dlhoročné skúsenosti a naša zohratá partia urobili svoje. Za dve hodiny bľačalo celé stádo na čerstvo nastlatej slame a čudovalo sa, kde sa podela všetka ich vlna. Aj ku žľabom sa ich zmestilo viac, zoštíhleli. Posledný oldomáš, podania rúk, strihači pobalili náradie a ponáhľali sa k ďalšej farme. Naši poodvážali žochy vlny nakladačom do haly. Ku žochom vlny z minulého roku a predminulého roku a predpredminulého....

Kedysi žiadaná a dobre oceňovaná komodita – vlna, sa stala nebezpečným odpadom (!). Je jej prebytok, už desaťročia ju na Slovensku nik nespracovával.

Začala som hľadať u nás použiteľný postup - ako premeniť množstvo vlny voňajúcej maštaľou, z ktorej trčia steblá sena a slamy a sem tam sa jej držia bodliaky a ovčie bobky, na teplú čiapku. Šlo to. Bolo to dobrodružstvo! Vlnu som preberala, prala, sušila, česala, spriadala na vretienku, plietla a už som mala prvú čiapku.... Urobila som analýzu. Áno, to množstvo vlny v hale budem mať spracované...áno...za 60 rokov. Ale bude pribúdať každý rok ďalšia a ďalšia... Tak som vretienko vymenila za kolovrátok z inzerátu. Nestíhala som česať, kúpila som malú česačku. Po večeroch som plietla čiapky, každý v rodine dostal čiapku. Čiapky dostala širšia rodina. Kúpila som krosienka, rodina dostala šále. Šále dostala širšia rodina. Kúpila som elektrickú česačku. Stíham česať, priasť, pliesť, nestíham prať... Poznáte ten východniarsky? ...naľej bo vipito, vipi, bo naľato...